Dahab

Dlho sa chystám napísať o Dahabe, spojiť myšlienky so spomienkami a nechať túto kapitolu tak trochu vyblednúť s tým, že si odnesiem to čo mi mala dať…

Ako začať… čo ma viedlo k tomu odísť do Dahabu a prečo som sa tam rozhodla žiť?




Do Dahabu som sa v cykloch vracala od roku 2015, vždy na krátky čas. A tak vlastne človek neuvidí celý kontext daného miesta, ale len úlomky, z ktorých si poskladá vlastnú ilúziu o danom mieste.

Kontrast k európskej kultúre je tak radikálny až začne byť príťažlivý a nadobudnete pocit exotiky.


Dahab je špinavé mesto s prachom a smradom vo vzduchu, ktorý v letných pekelných mesiacoch je ťažké dýchať.

Naučila som sa dýchať tak, aby som nevdychovala tú špinu. Zvykla som si na piesok, prach, sucho, pálenie slnka, nedostatok vecí, uvedomila som si cenu pitnej vody.


V niečom surovosť tohto miesta je odľahčujúca, určite je to fajn na krátku dobu kedy nemusíte riešiť pracovné povinnosti a stále sa obávať, či vám pôjde elektrina a internet.



Ak niečo potrebujete, napríklad topánky, niekto vám ich musí doniesť zo zahraničia. Do Dahabu si len veľmi komplikovane viete niečo objednať cez Káhiru, čo vám zoberie neskutočné množstvo energie a času, tovar môže prísť poškodený a etc.


Nakupovanie je niečo ako lov, striehnete v obchodoch so zmiešaným tovarom kedy majú aký tovar, lebo kľudne sa môže stať, že už ho nedostanú. Je problém zohnať aj základné kuchynské nástroje (strúhadlo bol vzácny kúsok mojej výbavy) a všetko je horšej kvality, takže opäť lepšie priviesť si vlastné. Nežartujem, keby som vedela tak si donesiem panvicu z Európy…


Potraviny…. nákupy sú o tom, že idete pozrieť čo majú zo zeleniny a ovocia a podľa toho budete variť. Záleží od ročného obdobia, jeseň je super, stačilo mi jedno mango, granátové jablko, melasa a tahini…to bolo moje obľúbené kombo, ktoré som jedla väčšinu dní.

V zime sa pošťastí aj nejaký zelený šalát, ale hlavne opäť ovocie. Jahody sú pre mňa zimné ovocie. S príchodom jari (ehm europske teplejšie leto) to s výberom ide dolu vodou a v lete to je niektoré týždne fakt bieda a jedla som banány opäť s melasou a tahini.

Celkovo dodávky všetkého sú cez leto zlé, niektoré týždne som nezohnala ani granule pre zvieratá a tak sme im varili ryžu s kuraťom (kura bolo u nás len pre zvieratá).

V teple sa všetko kazí, o to viac keď máte výpadky elektriny na rôzne dlhý čas, takže mrazené potraviny sú no go.

Zoženiete pohanku, ryžu, cestoviny a strukoviny, ktoré nikdy neviete aké sú staré a varenie trvá dlho.


Môžete jesť vonku, všade je veľa reštaurácií. My sme vo finále chodili asi do 3, ktoré sme poznali a vedeli, že z jedla nebudeme mať hnačku.

Črevná flóra dostávala zabrať a po čase som bola citlivá na všetko, takže sme varili doma a jedli len na Blue Hole v Aquamarine.



Keby bol Dahab na inom mieste, tak by som sa tam nikdy nevrátila. Takže, čo to je čím ma presvedčilo toto miesto tam žiť?

Dahab je na juhu sinajského polostrova, pôvodná beduínska dedinka za posledných 20 rokov získala globálny rozmer. Žije tam asi 11 tisíc ľudí zo zahraničia, ktorím sa toto miesto stalo domovom dočasne alebo trvalo. Vrámci tejto komunity sa prepojíte s ľudmí, ktorí tam sú kvôli potápaniu, kajtovaniu, lezeniu, tancovaniu, umeniu, cvičeniu, spiritualite…

Táto komunita vytvorila z dahabu čarovné multikultúrne miesto kde nemáte problém nadviazať kontakt a pomoc ohľadne čohokoľvek, čo vás v každodenných starostiach stretne. Každý kto vie niečo robiť tak to ponúka ostatným, bartre sú veľmi časté. Takto podomovo viete zohnať veci, ktoré inak nie sú dostať (tofu, klíčené strukoviny, kombucha a pod ).




Dahab je stále považovaný za akúsi Mekku freedivingu so slávnou Blue Hole a kominutou freediverov, ktorí tam chodia trénovať. Toto bol môj prípad prečo som tam nakoniec odišla.


Keď sa ponoríte pod hladinu, akoby ste boli mávnutím prútika na inom mieste. Pozdĺž celého pobrežia sa ťahá koralový útes s ohromným životom a môžete tam stretnúť veľa živočíchov. Tento podmorský svet mi dlho balancoval pobyt na súši. Vždy keď som sa ponorila mala som pocit, že som na správnom mieste a dáva mi to zmysel.


Blue Hole poznám dokonale, bola to pre mňa oáza pokoja a ticha oproti hlučnému dahabu.

Vedela som, že keď odídem tak toto miesto a ľudia v Aquamarine, Ali a Mohamed, mi budú chýbať, pretože to akým spôsobom robia servis pre freediverov je unikátne a ľudské.



V spomienkach mám vryté cesty autom na Blue Hole, asi 30 min, kedy idete púšťou a prachom, z rádia hrá sladká hudba a okolo sú ťavy. Tá hudba takým zvláštnym spôsobom zjemňovala pohľad na holé skalnaté kopce,ktoré sú okolo Dahabu.


Púšť sa v posledných 4 mesiacoch môjho pobytu v Dahabe stala mojou oázou. Bývali sme už prakticky na okraji Dahabu práve blizko k púšti a v zime (tá posledná bola studená) je to ideálne miesto.

Je to jediné miesto, kde je naozaj ticho keď idete dostatočne hlboko, kde už nie sú odpadky, kde rastú bylinky na povestný bedouin tea, kde to dokonca môže voňať!

Chodila som tam každý deň s Goofym, pár dní nám trvalo zistiť ako fungujú miestne svorky psov, kto je boss, koľko ich je a ako sa správajú. Chodila som s palicou od jedného incidentu kedy nás v púšti obkľúčila svorka a jediné čo som mohla robiť bolo drepnúť si a chrániť Goofyho vlastným telom. Odvtedy väčšie skupiny psov nemusím, hlavne keď je tam niekto kto sa ma bude snažiť presvedčiť, že jeho pes je friendly. Tento incident začal tiež tak, že tam boli pobehujúce psy s majiteľom a tie celý konflikt vyvolali, lebo vedeli, že im majiteľ drží chrbát.


Pouličný pes ani vo svorke na vás nezautočí ak viete ako sa máte správať. Ja som mala veľa psích parťákov na ulici, ktorí nám držali chrbát na vychádzkach keď bolo treba. Občas som im nosila jedlo. Niektorých sme stretali pravidelne na pláži a dávali sme im odčervovacie tabletky a lieky proti kliešťom a blchám, ktorých tam v piesku bolo enormné množstvo a mali ich plné kožuchy.



Mali sme dve blízke feny, ktoré k nám chodili do záhrady si oddýchnuť od ulice, kde ich vkuse niekto mohol atakovať. Tieto dve mali špeciálne práva, pomohli mi vychovať Goofyho, chodili so mnou do práce kde na mňa čakali, chodili so mnou nakupovať. Robili nám spoločnosť na večeriach v reštaurácii.


Psy sú v mojom živote od malička, vyrástla som s nimi, rozumiem im bez slov a oni to dobre vedie. Častokrát išli s nami až domov a chceli ísť dovnútra. Veľa z nich sme pomohli a určitá sumu z peňazí proste vždy išla na žrádlo a lieky.

Mnoho z nich mi prirástlo k srdcu, dali sme im mená a pravidle ich kontrolovali či sú v poriadku.


V Dahabe je rescue centre Dahab Animal welfare a Dahab cats, ktorí robia neskutočnú prácu pre zvieratá na ulici, ktorá nikdy neskončí. Ak by ste ich chceli podporiť, nájdete ich stránky na Facebooku a budem za to nesmierne vďačná.

V Dahabe žije veľa ľudí, ktorím život zvierat nie je ľahostajní a cez fb skupiny sa prepájajú keď sa nájde (zase) nový pes/mačka na ulici, nejakého psa prejde auto a pod… týchto situácii je xy každý deň.


Každý kto pozná Baladies, miestne pouličné psy, tak vie že sú špeciálne, nadmerne inteligentné, a tým ako s vami komunikujú si vás proste získajú. Napriek každodennému teroru na ulici nezanevreli na človeka a každý jeden z nich si hľadá to svoje miesto. Väčšinou sa združujú do svoriek, aby sa ochránili pred inými psami, zabrali vlastné teritórium, chránili sa pred deťmi, ktoré sú k zvieratám naozaj nesmierne kruté.

Prechádzka po ulici bola najstresovejšia časť dňa, hlavne prechod na pláž alebo do púšte, to boli zóny kde aj keď sme chodili pravidelne dlhé týždne, vždy vznikol nejaký konflikt s inými psami, deťmi, dospelými…



Život v chudobnej krajine ma naučil nesmierne veľa, zásadným spôsobom zmenil môj pohľad na mnoho vecí, od vzťahov, kultúru a civilizáciu. Ukázal mi veľa o mne samej, ako viem reagovať v krízových situáciách, ako žiť v permanentnom hluku a vedieť si vytvoriť svoju komfortnú zónu aj keď všetko okolo padá.

Stala som sa silnejšou a zároveň citlivejšou. Videla som svoje temné stránky, cítila neskutočný hnev, zmätok ale aj zmierenie, uvoľnenie, prehĺbila sa mi empatia a spolupatričnosť.

Vplyvom drsného prostredia som zmäkla, naučila sa vnímať nuansy okolia, byť naozaj vďačná za každý príjemný okamih.

Bolo to intenzívne obdobie, s mnohými peknými momentami, ako keď sme boli s priateľmi v púšti pozorovať perzeidy, spoločné večery s výborným jedlom (to bolo jedna z vecí o ktorej sme sa často medzi sebou bavili) z rôznych častí sveta.


Maličkosti ako dobrá káva sa stala naozaj pocitom luxusu, mať filtrovanú kávu bol čistý pôžitok. Vnímať jedinečnosť tých prchavých momentov pri ružových západoch slnka… je toho omnoho viac a po kúskoch sa budem snažiť priniesť čo som prežila. Písať o osobných skúsenostiach z tohto obdobia vnímam citlivo, pretože sa zakaždým potrebujem vrátiť do tých silných momentov…



7 views0 comments

Recent Posts

See All